Z času na čas sa stane, že sme zaskočení náhlym sledom udalostí, ktoré môžu ba, často musia mať významný dopad na naše životy. V mnohých prípadoch je to stretnutie s niekým koho si želáme spoznať, alebo je inak dôležitý pre našu budúcu kariéru či iba len tak pre dobrý pocit zo života. Ak o takom stretnutí vieme vopred, chystáme sa naň a snažíme sa ukázať sa v najlepšom svetle a v čo najvhodnejšom prejave dať najavo naše zámery a myšlienky. Čo ak sa stane, že sa o stretnutí dozvieme neskoro ba dokonca sa ocitneme zoči voči danému/danej nepripravený a náš šok spôsobí že miesto najlepšieho vylezie z nás to najhoršie. Odsúdi nás náš „človek"?
Bol prelom jari a leta, také to obdobie púpav a peľu. Mal som niečo po 18ke, voľnosť by ma asi charakterizovala najlepšie. Mojou jedinou každodennou starosťou bolo zobudiť sa, rozhodnúť sa či ísť do školy a ak nie tak more možností sa menilo na oceán. Bolo to obdobie kedy som si konečne našiel vzťah k môjmu psovi. Mal už vtedy niečo k 10 rokom, avšak povahou to bolo takmer stále šteňa. Deň sa poriadne ani nerozbehol, keď sme už stúpali hore smerom od Turčianskych Kľačian popri jazere Biele brehy. Tam hore je miesto ktoré je zapísané v mojom malom, vlastnom UNESCu. Aj keď sa rokmi zmenilo a hlavne teraz (2010) mi občas zovrie srdce ako sa motorové píly a sekery postarali o zbytky lesa, povedzme môjho. V ten deň som však nemusel premýšľať nad stavom prírody okolo mňa. Pes - Kazan ma zamestnával dostatočne. Poletoval po lúke medzi jednotlivými časťami lesa, ako splašená ovca. Občas niečo zavetril a pustil sa po pachu. Nebol to však „lovecký pes" mačky, srny, zajace ba dokonca často ani iné psy ho nezaujímali. Častokrát im venoval iba jediný krátky pohľad a následne sa pre neho stali bežnou súčasťou diania okolo neho. Ak ho niektorý pach zaujal až moc, počkal som kým ho „prebije" svojom Chanelom no. 5 a pokračovali sme ďalej smerom k „dubinám". Ani neviem prečo sa tak ten les volá, keď tam dub tvorí asi sotva 1/10 všetkých stromov. Prevláda buk s občasnou prímesou borovice a javora. Pred vstupom do samotného lesa tiekol a ešte stále tečie potok. Neviem ako sa volá, ale nikdy ma to ani nezaujímalo. Je to neveľký, pomaly tečúci potôčik ktorý vždy osviežil človeka aj zviera. Brehy sú vysoké, hlinité a huste lemované lieskami, malinčím, hlohom a na pár miestach aj bukovou mladinou. Práve cez takú mladinu sa rozhodol ísť aj môj pes. Nič neobvyklé vždy sa držal hesla „najprv pes až potom pán." Zviera sa mi stratilo za malou hradbou bučiny. Ja som ho hneď nasledoval. Odhrnul som konáriky spred tváre. Pohľad mi padol na psa. Stál ako vypchatá rekvizita z múzea. Chvost mal dovysoka vztýčený. Zvuk potoka bol spolu s koncertom drozdov jediné čo som počul. Pes bol úplne ticho. Ticho som bol aj ja. Druhý pohľad som venoval objektu ktorý tak dokonale „vypchal" Kazana. Tento pocit mám nadosmrti nainštalovaný v mojom harddisku. Zhruba 15 krokov od miesta kde som stál ležal v tesnej blízkosti šumacieho potoka Kráľ. Toto stretnutie nemalo však žiadnu prípravu. Na nešťastie pre žiadneho zo zúčastnených. Nijaký protokol, ani uvítacie formulky. Bol tam iba on, ja a pes. Strach zhasol všetky svetlá v mojej hlave, vypol hlasivky a zaradil na srdci rýchlosť „infarkt". Neviem ako dlho som ostal „vypchatý" ja, ale môj pes sa rozhodol že jemu to už stačilo. Tichučko zakňučal a obrátil dvojicu typicky psích očí na mňa. Táto jeho zvukovo - pohybová aktivita ma prebrala. Pozrel som sa na okamžik na psa. Ten sa rýchlo presunul za mňa a ukázal aký je „odhodlaný" brániť svojho pána. Počas tohto všetkého sa zdalo že Kráľ spí alebo dokonca že už nadobro odpočíva. Aj napriek malej vzdialenosti nejavil žiadne známky života. Osobne som si to ani nechcel nijak overovať. Moje drevené telo ma začalo opäť poslúchať a spravil som asi 4 kroky späť. Nie nezlomil som povestnú halúzku ani nič podobné, nevydal som žiadny zvuk. Kazan sa ma držal pri nohe a úplne potichúčky akoby si uvedomoval potrebu ticha šiel so mnou. Odrazu a to naozaj odrazu sa Kráľ pohol. Pomiesil svoje huňaté telo na kamenistom brehu a začal sa pomaly preberať z úsporného režimu. Toto malo za následok že som opäť stratil vládu nad telom. Kráľ ma ešte vôbec nezaregistroval. Stál na štyroch a ukazoval nám jeho veľactenú zadnicu. Neviem či to bolo sústavným sýpavým kňučaním môjho psa, alebo sa otočil vietor, proste odrazu som hľadel do dvoch drobných očí na veľkej hlave bez koruny. Čumieť drzo Kráľovi do očí je nevhodné v akomkoľvek styku, v tomto prípade to bolo zo strany Kráľa odmenené nepokojným zabručaním. To spôsobilo že som sa neovládol a prudšie som poskočil dozadu. Môj pes ma nasledoval a jeho chvost ktorý bol celý čas pod zadkom sa akoby stratil. Vyhŕkli mi slzy o studenom pote ani nehovorím. Kráľ asi nemal návštevný deň. Spravil asi dva kroky smerom k nám. Mal som pocit že omdliem, umriem. Kazan skučal, čo asi znervózňovalo nášho nechceného hostiteľa. Pomaly som ustupoval a snažil som sa mať stále sklopený zrak. Nemal som chladnú hlavu, ani som sa nesústredil, iba som automaticky kráčal pospiatky dozadu. Občas som zakopol, alebo sa tvrdo obtrel o hlohové konáre. Bolo mi to jedno, musel som sa dostať preč. Hnedý pánko stál pevne v potoku a pozoroval, občas keď som zdvihol zrak na kontrolu či tam stále ešte je. Stále bol. Kazan akoby trochu poľavil zo strachu a začal ma klasicky obiehať v malých kruhoch. To bola chyba. Ale to mu už ťažko vysvetlím. Jeho Jasnosť sa rozhodla dať najavo, že takéto „radostné" pobiehanie v jeho prítomnosti nebude tolerované. Začul som zlostný šplechot vody. Blížila sa smrť. Všetko vo mne sa zrútil, to je akoby ste zrazu stratili kostru vo svaloch. Chcete sa zvaliť na zem. Ja som sa nezvalil, ale moje telo mi dalo vrchol strachu pocítiť inak. Zvierače povolili a čo ísť von mohlo to šlo. Nevedel som ako ďaleko je v ten moment Chlpáč od nás. Zdvihol som zrak. Šplechot ustal. Kráľ sa už obracal po svojom výpade naspäť. Fŕkal a pobrumkával si. Keď vyšiel z vody na breh a prešiel asi 20 metrov hore prúdom po brehu nečakal som. Zrýchlene som pokračoval pospiatky preč. Predral som sa do húštiny z paprade. Pes už nekňučal bežal pár krokov za mnou a akoby vedel, že už je po všetkom. Ja som sa odvážil otočiť chrbtom odchádzajúcemu Pánovi lesa až keď som nemal kam pospiatky pokračovať. V momente ako som videl pred sebou iba stromy. Hloh nehloh, šípky, trnky čokoľvek. Nič ma nezastavilo. Ustal som až dole pri ceste. Kazanovi visela z papule napuchnutá ružová vlajka a mne obdobne visela tá moja z úst. Hodinu som ležal bez pohybu a duše v tráve vedľa cesty. Náplň nohavíc ma omínala až som sa donútil vyprať čo sa dalo v potoku a odkráčať domov. Túto audienciu u Kráľa našich lesov nikdy nezabudnem.
Realita:
Príbeh ktorý ste si prečítali je možno neuveriteľný, ale stal sa. Ak by som mal dať dátum tak to bolo okolo 30 apríla 2007 + - 7 dní.(presný deň si nepamätám nikde som si to nepísal a nikomu som o tom nehovoril asi pol roka, nebolo sa s čím chváliť) Tí ktorí neveria majú na to právo. Nemám iného dôkazu, len príbeh a spomienky. Bol som mimoriadne otrasený, vynervovaný, urevaný a doslovne pokakaný.(Čo Vám aj celému môjmu okoliu príde vtipné, no v tej chvíli to bolo niečo nepopísateľne desivé) Pripájam sem súradnice miesta kde došlo k stretu. A fotografiu miesta.
49°7'31.16"N
18°58'19.9"E
Domáci z Kľačian Vám potvrdia že medvede sú častými návštevníkmi ich záhrad, humien a podobne. S odstupom času môžem reálnejšie zhodnotiť situáciu. To že ma medveď nezaregistroval bola moja chyba, pretože po lesa sa snažím pohybovať potichu, ďalej som mal psa, ktorý i keď našťastie nebol agresívny spôsobil že sa medveď rozhodol pre typický zastrašovací prejav. To že som na začiatku dlhšiu chvíľu hľadel zvieraťu uprene do očí tiež nepridalo na pokojnosti situácie. Ani vzdialenosť pri strete nebola dostatočná na to aby sa zviera cítilo bezpečne. To že nedošlo k priamemu útoku nepovažujem za šťastie, ale skôr za inteligenciu zvieraťa ako takého. Po tom ako som sklopil zrak a pomaly ustupoval z kritického okruhu 30 metrov od medveďa, sa situácia rapídne zmenila. Medveď o mňa prestal javiť záujem a jeho počiatočné prekvapenie a zvedavosť poľavili. Až môj pes spôsobil opätovné vyhrotenie a následný pokus o zastrašenie zo strany medveďa. Pokus ako ste sa mohli dočítať bol úspešný, čoho si bol určite aj vedomý samotný maco. Ešte by som podotkol že som odhadom a podľa pamäti mohol mať maco cca 120-140kg. Pohlavie si netrúfnem hádať. Po tomto zážitku som sa nezačal báť chodiť do lesa, iba som si viac začal uvedomovať že mi les nepatrí. Verím že iba minimum stretov s našou najväčšou šelmou musí skončiť priamou obranou a následnými zraneniami. Stačí sa naučiť chovať a hlavne rešpektovať svoje okolie. Predsa by ste Kráľovi nechodili len tak po obývačke bez opýtania.
