Moje prvé bývanie mimo toho „všade dobre a Tam najlepšie" bolo stelesnením 4 stien a bezútešnej prázdnoty izby na intráku. Prvý mesiac vchádzalo do dverí G 56 iba telo, duša sa bála a ten pocit asi všetci poznáte. Keď Vás posteľ príma akosi chladne, aj napriek tomu že na prašivých matracoch máte voňavú domácu plachtu a telo si zakryjete „duchnou" po babke s obrázkami z čias Vašich podbradníkov. Spánok je iba snahou o upokojenie tela aby po asi hodine prevaľovania prišla Vaša duša a dovolila telu oddýchnuť si. Ráno sa budíte s pocitom maličkého ostrova tepla, ticha, tíšenej bolesti a nevôle akéhokoľvek transportu ani z dôvodu plného mechúra.
Tento mesiac je tím čo by som nazval testom dôvery. Čoraz častejšie si človek líha s pocitom že predsa len tá posteľ bude ešte nejaký ten rok slúžiť a slúžiť asi Vám. Vaša jediná stolička na izbe Vám príde tiež milšia, predsa ste si na ňu kúpili pekný obrázkový poťah v IKEI. Aj lampa, zrkadlo, vešiak a vankúš z tejto, Švédskej matky instantných domovov, Vám dodajú taký ten pocit malého teplúčka. U mňa sa to teplúčko tvorilo veľmi pomaly. Predsa len som domácky typ a len tak som si nechcel pustiť k srdcu takú dieru ako izba G 56 bezpochyby bola. Ona ňou je. Ale ako som na začiatku spomínal. Bývanie je pre študenta „esenciálne". A to hlavne v čase kedy je vonku ako teraz, kedy Vás začína hriať pocit, že tie mokré topánky si dáte pod jediný starý radiátor, ktorému musíte ešte pustiť ventil.
Pre mňa znamenal zlom december môjho prvého roku v Bratislave. Teda ani skôr december, ako moje vianočné upratovanie. Vtedy som Izbu na bloku G ,orientovanú na západ, pustil do môjho srdca. Po takmer dvoch hodinách skrášľovania a upravovania priestorov som sedel na stoličke v centre izby a čakal kým mi vyschne linoleum na podlahe. Naplnila ma bázeň, možno za to mohli aj Vianoce a George a Last Christmas, ale v G 56ke bývam už 3 rok a výzdoba z Vianoc 08 je v nej stále. Časť mojej duše tiež.
